Judáš Tichoslav Neistý

Som už starý na nové začiatky
a primladý na koniec.
S ohnutou šijou čakám prúdu výpadky
a zliepam znovurozbitý stolec
čo chcel byť trónom.
Je z neho krivá podnožka.

Som priskúsený na falošné nádeje,
no málo senilný na sarkastický odstup.
Vždy keď sa niečo zvláštne udeje,
odzbrojí ma nesúkromný rozruch
hoc` je celkom jedno čo, keď nie je kam.

Nechcem ticho vešať husté záclony,
ale ani bývať na rínku.
Keď otvorím si všetko čo mi hovoríš,
nepomôže ani siahnuť po vínku -
som jak na šnúre zabudnutá ponožka.